Nový rok 1992 sme netrpezlivo očakávali a sním aj príchod na svet nášho prvého potomka.
Prvý deň nového rok, po prijatí na pôrodnícke oddelenie Staroľubovnianskej nemocnice som sa snažila prežívať veľmi pozitívne aj napriek opuchom končatín a vysokému krvnému tlaku. Nikto nepredpokladal žiadne problémy s dieťatkom, ktoré sa ešte nenarodilo a do termínu bolo ešte dosť času /21.1.1992/. Dni na tomto oddelení ubiehali veľmi pomalý a ja som mala pocit, že moje nohy sú na prasknutie. Keďže sa mi veľmi rapídne zhoršil zdravotný stav, v noci zo 7.1.1992 na 8.1.1992 ma začali prípravy na pôrod.
Bola streda 8.1.1992, 10 hodín 10 minút a po oživovaní konečne bolo počuť plač nášho Peťa. Ja som nemala možnosť počuť túto udalosť, pretože lekári robili všetko preto, aby som sekciu prežila. Prebrala som sa asi až okolo 12,30 hod., keď sa ku mne prihovárala detská lekárka MUDr. Hogerová a MUDr. Novák, ktorí sa mi snažili veľmi takticky povedať, že sa mi narodil syn, ktorý ma viacpočetné vrodené anomálie, pršteky na rukách a nohách sú navyše, navzájom zrastene, zdvojené bruško a vrtuľník ho preváža do Košickej nemocnice. V hlave sa mi premietal film s tragickým koncom. Nevedela som pochopiť ako sa môže narodiť dieťa, ktoré ma na každej ruke 7 prstov zrastených navzájom do malej hrudky, čo znamená, že nieje možné, aby niekedy niečo uchytiť, mohol sa najesť, či skladať stavebnice ako ostatné deti . Každý deň čakania na správy o malom bol pre mňa veľmi ťažký a deň bol nekonečný.
Peťko absolvoval prvú operáciu hneď 9.1.1992, odstránili mu ompfalokelu s orgánmi navyše a upravili mu svalstvo dolných končatín, ktoré boli ochabnuté.
Prvé stretnutie po troch týždňoch bolo plné očakávaní a radosti, že sme konečne spolu. Tie jeho ručičky boli pre nás tie najkrajšie a úsmev na jeho tvári ten najmilší aký sme kedykoľvek videli.